Óda na to, čo je

Z okienka kúpeľne mojich rodičov sa v posledný deň nášho pobytu pozerám na lesy a kopce,  krátko pred ôsmou večer, keď je vonku ešte pekne vidno a kopce sú ozdobené jasom. 

Deti tu mohli prežiť svoju živelnosť, takmer neustály pobyt vonku, na dvore, s hrami v záhrade, hry s vodou, s pieskom, mokrí, špinaví, strapatí, s rozderaveným oblečením, červení od jahôd a ríbezlí, hnedí od hliny, slnko sa striedalo s dažďom a vetrom, vzduch voňal inak ako na západe, naozaj. Oberali sme ríbezle z kríkov, ktoré boli ešte mokré po lejaku a potom som z ríbezlí urobila džem. No bolo mi to málo, a tak som si deň na to vyšla sama na trh a dokúpila ešte jahody, nektárinky a marhule. A moja radosť z toho, že ich môžem pripraviť zdravšie, po domácky, voňavo, naplniť nimi sklenené poháre a teraz si ich nesiem domov. Moje myšlienky na drobnosti, na to, že moje deti si zo mňa vzali len detaily: farba očí môjho synka a neposlušné malé vlásky rastúce mojej dcérke po stranách na čele. Návšteva retro kúpeľov, zber húb v lese, obrovské termitiská, radosť z hríbov nájdených a potom hríby v praženici,  penzión na „konci sveta“, kde boli ovce, kravy a veľký čierny priateľský pes. Tak, a teraz k tomu, čo mi behá posledné dni po rozume. Nech toto nie sú dni, ktoré mám hodnotiť, nazvať ich krásnymi alebo akýmikoľvek inými. Volám ich: ste také aké ste. To, čo ma tak obohacuje, tak, ako aj princípy  mojej milovanej geštaltterapie, alebo aj terapie hrou, ktorú som pred krátkym časom mala možnosť zažiť, vidieť, ochutnať z nej. Keď sme si hovorili, že toto je trochu neprirodzené a bolo ťažké sa s tým stotožniť, no predsa si z nej veľa nesiem.  Ide v nej o to, že pri práci s dieťaťom sa len opisuje, zrkadlí jeho činnosť, jeho hranie. Byť mu tak blízko, až v jeho svete, bez hodnotenia, poučovania, len prežívania spolu s ním toho, čo sa deje. A ja som si to potom použila aj pri svojich deťoch. Keď nie je potrebné vymýšľať senzácie, aktivity, len byť s dieťaťom v tom, čo robí, tam, kde je. 

„Teraz berieš paličku, kúpeš ju vo vode, zafúkal vietor. Aha, spadla stolička. Pozeráš sa na vtáčiky na plote, sú tam a pozri, už ich niet...“

Hovorili sme o práci s deťmi, deti s traumami, ale ja si hovorím, že sa to dá použiť aj inde. Hovorili sme o tom, že nemusí ísť o zmenu. Myslím na to, že v živote nemusí byť dôležitá zmena, výborné riešenie, fantastické metódy na výchovu úžasných detí, že dôležité je byť tu s nimi, byť so sebou, prijať ich, seba a toho, čo je. A prijať neznamená snažiť sa, aby sme si to zaľúbili, obdivovali to, len to nechať, nech to je také, aké práve je. 

”Čím viac sa snažíš byť tým, čím nie si, tým viac zostávaš rovnaký. Čím viac sa snažíš byť tým, čím si, tým viac sa meníš“. (paradoxná teória zmeny podľa geštaltterapie)

A tak teraz píšem toto. Potom pôjdem spať, budeme vstávať skoro a prídu ďalšie dni, keď sa niečo,  hoci aj celkom malé, udeje.

Zlyhávať a povedať im o tom

Na niektoré veci dnes nechcem ani myslieť a pokračovať až od chvíle, keď som už s deťmi sedela na gauči, objímala sa so staršou, zatiaľ čo maličký liezol hore dole. Tá chvíľa, keď sme postupne prestali plakať obe. Lebo len priznanie pocitov pred ňou, pred nimi, ma dokáže (za)chrániť.

Ešte keď sme mali len ju, zdalo sa mi nemysliteľné plakať pred deťmi. Chodievala som sa vtedy ukrývať do šatníkovej skrine, alebo to Nebesia zariadili tak, že tie najhoršie chvíle prichádzali počas jej spánku. Dalo sa to. Teraz to už nejde.  Sedeli sme na gauči a hovorila som, že ešte počkáme, kým nás to prejde, potom sa uvidí, čo bude ďalej, až potom si pozrie rozprávku a po nej jej dám večeru, ktorú som jej pripravila s radosťou.  Hovorila som jej, že najčastejšie plačem z hnevu, že mám chuť vystreliť sa do vesmíru, cesta tam je dlhá, iste by ma to dovtedy prešlo.

Nechcem už myslieť na to, čo všetko sa vtedy odohralo. Bolí ma to ako matku. Viem, že žiadne predsavzatia nepomáhajú. Stane sa to iste znovu. Jediné, čo ma vie (za)chrániť je hovorenie o tom, povedať im, čo som cítila, čo cítim, prečo sa to stalo. Lebo nie pravda, ale neistota  vedie k strachu. Hovorím si: keď už nemajú matku parádne sa ovládajúcu, silnú, nech ju aspoň majú autentickú.

A potom už nebolo všetko iba sladké (okrem tej jej večere, ktorú som jej dnes dopriala takúto), už neprišiel  len veselý koniec (dňa aj tohto zážitku), bojovať treba neustále, aj zajtra bude treba. Prišli len také drobnosti, prečítala som jej rozprávku (o Snehulienke), ona mi pomohla s riadom, hladkanie hrudníčka patriaceho synovi pri večernom zaspávaní.  Tieto drobné nehy, aj to sa ráta, aj to si zapisujem do zoznamu svojich materských úspechov. Veď človek je slabý, tak nech sa teší aj z tohoto.

Jej sladká večera:

Pečený tvarohový krém s ľanovo-maslovou polevou

Suroviny:

250 g tučného tvarohu (použila som krémový extra tučný)

2 vajcia

70 g kokosového cukru

2 lyžice kakaa

2 lyžice ľanových semienok

5 lyžíc ovsených vločiek

perníkové korenie

40 g masla

Postup:

1. Vo vodnom kúpeli vyšľaháme žĺtky so 40 g cukru na penu. 

2. Z bielkov a zvyšného cukru vyšľaháme tuhý sneh (mne však sneh nevyšiel, kokosový cukor asi s bielkami kamarát nebude). Vmiešame kakao, perníkové korenie (asi ½ čajovej lyžičky) a tvaroh.

3. Zapekacie misky (ja som použila tortovú formu s priemerom 26 cm) vytrieme maslom a vysypeme ovsenými vločkami. Zmiešame obe masy (v bode 1. a 2.) a naplníme nimi misky (formu). Pečieme pri teplote 180 stupňov 15 minút.

4. Na suchej panvici opečieme ľanové semienka.  Zvyšné maslo rozpustíme, zmiešame s ľanom.

5. Upečený krém necháme trochu vychladnúť. Misky vyklopíme, povrch polejeme maslom a ľanom. Ja som z hmoty vykrajovala kvety, ktoré som vyklopila na tanier a poliala ľanovou polevou.

A k tvarohovým kvetom hrnček teplého kakaa, s kokosovým cukrom, cejlónskou škoricou, vanilkovým práškom a morskou soľou (kakaový prášok-zmes, značky Kospa, lahodné, valentínsky darček od nášho tatinka pre nás obe).

Soplíkový deň, chuť pohánky, dážď...

V noci dcérka ochorela, a tak sa ráno rozhodlo, že škôlka sa konať nebude. A vo mne otázky, aký bude tento deň, ako ho zvládneme, ako sa osvedčím, budem pre nich dobrou mamou? A túžba, moja túžba takou byť. Deň sa končí, opäť raz necítim veľké víťazstvo, len moje maličké snahy, posuny, jednoduché prejavy lásky, celkom nepatrné. Ráno po raňajkách sme sa naložili do auta, aby sme zohnali surovinu – cmar do koláča, na druhom konci mesta, lebo široko-ďaleko ho tu nenájdete. K. chcela v obchode všetko možné, napríklad aj také podarené šaty červené načančané, sladkosti pre širokú rodinu (ej-ej, dosť som ju v sebe upodozrievala z nádeje, že to preto, aby sa z toho ušlo aj jej), T. som zobrala ako hračku Katkinu tenisku na hranie, do kočíka, lebo chcel,  smiešne som ju tam pred neho zasadila ako kvetinu, ale potom som si povedala, „tak toto radšej nie“, cestou späť sme sa zastavili nakŕmiť zvieratá, T. pekne zaspal, no potom ho tam zobudili husy rozgágané. Doma sa napodiv dlho sami hrali, kým som chystala novú koláčikovú fantáziu. Ach, aké len boli bravúrne tie chute poprepájané: mäkkosť cesta, chrumkavý cukor v posýpke, kyslé čučoriedky, horké kakao, kovová chuť pohánky. Ale o nich trochu neskôr...

 K. ležala v posteli, prikrytá kvetmi na deke, chvíľu sme sa hrali hru „ povedz, čo ubudlo z tácky“ (na tácku sa poukladajú predmety, ukážu sa dieťaťu, mama potom jeden uberie alebo pridá a dieťa má uhádnuť, k akej došlo k zmene), chvíľu sme modelovali písmenká z plastelíny, vidličkou sa napichoval banán a jablko, merala sa teplota, líčka chorého dievčatka mali farbu bledej jahody, pili sme čaj z lipových kvetov, kuchyňa roztrieštená, moje behy z nej k nim, premiešať cesto, poľútostiť chorúšika, ponosiť dojča, prečítať niečo z detského anglického slovníka, vymenovať hudobné nástroje, naliať cesto do formy, umyť časť riadu, poobede vidieť cez okno dážď, hrať sa na zoologickú záhradu (typ hry, ktorý je pre mňa veľkou skúškou-ručanie, obdivovanie ručiaceho leva alebo predstieranie strachu z neho...no vravím-veľkou skúškou ), porozprávať tri krátke rozprávky, o červenej čiapočke, troch prasiatkach, siedmich kozliatkach. A večer o tom dni povedať manželovi: bolo to celkom dobré. Pri večernom žehlení si pomyslieť, že mať sa úžasne je síce lákavé, ale pre mňa už akési neprirodzené, pre moju dušu možno aj nie prospešné.  Sláva jednoduchosti. Roztrieštená kuchyňa je už večer v súlade, polievka so zelenou fazuľkou chladne v hrnci, za nami je deň a o koláčiku sa musí napísať, ak už nie báseň, tak aspoň recept:

Cmarový koláč s čučoriedkami

Cesto a posýpka (na okrúhlu formu s priemerom 26 cm)

100 pomletých ovsených vločiek

80 g masla

15 g kakaového prášku

40 g trstinového cukru

Plnka

80 g kukuričnej múky

50 g polohrubej múky

2 lyžičky prášku do pečiva

80 g pohánkovej krupice

100 g masla

80 g trstinového cukru

1 lyžička domáceho vanilkového cukru

1 vajíčko

1 lyžička chia semienok napučaných v 200 ml vody

200 ml cmaru

sklíčko od jogurtu plné zmrazených čučoriedok

Postup:

1. Vločky si mixérom rozdrvíme na múku. Zmiešame s mäkkým maslom, kakaovým práškom a cukrom. Vymiešame na drobivé cesto.

2. Rúru si predhrejeme na 180 stupňov.

3, Polovicou zmesi zasypeme dno formy.

4. Na plnku zmiešame múku, kypriaci prášok a krupicu. Maslo s cukrom, vanilkovým cukrom, vajíčkom, chia semienkami aj spolu s vodou, cmarom vymiešame dohladka a naložíme na cesto vo forme

5. Posypeme čučoriedkami. Povrch posypeme druhou polovicou posýpkového cesta.

6. Koláč pečieme v rúre približne 25 minút.

Meninová tvarohovo-tekvicová torta

Tieto dni skúšame tekvicu na všetky možné spôsoby. V tejto sladkej podobe ju radíme do top dezertov, aké  kedy uzreli svetlo sveta v našej domácnosti. Tak teda:

Meninová tvarohovo-tekvicová torta

Suroviny:

300 g maslovej tekvice (alebo inej)
200 ml smotany na varenie a 150 ml šľahačkovej smotany
200 g špaldovej celozrnnej hladkej múky
1 čl kypriaceho prášku
2 čl kakaa
štipka soli
250 g masla
250 g trstinového cukru (dala som o dosť menej)
4 vajíčka
400 g tvarohu
2 čl škorice

Postup:

1. V hrnci za občasného miešania dusíme 300 g tekvice so smotanami približne 20 minút. Rozmixujeme na pyré. Necháme vychladnúť.

2. Medzitým zmiešame múku, kypriaci prášok, kakao a soľ.

3. Rozmixujeme si 100 masla, 100 g cukru (dala som menej) a jedno vajce až kým nebude cesto hladké.  Cesto prelejeme do tukom vymastenej formy (ja tú svoju milovanú keramickú nemastím vôbec). Potom dáme formu do chladu.

4. Predhrejeme rúru na 22O stupňov. Zmixujeme mäkké maslo, tvaroh, 150 g cukru (u mňa opäť menej) a škorice do krémovej konzistencie. Pomaly pridáme 3 vajcia. Z tekvice odoberieme 75 g a zvyšok pridáme do zmesi.

5. Zmes dáme do formy a pečieme 15 minút v predhriatej rúre. Znížime teplotu na 120 stupňov a necháme piecť 45 minút. Potom rúru vypneme a necháme v nej tortu chladnúť približne hodinu. Otvoríme dvierka a necháme chladnúť ďalších 15 minút.

6. Tekvicové pyré rozotrieme po celej torte. Ozdobíme čokoládou (horká čokoláda rozpustená v horúcej šľahačkovej smotane) a chladíme dlho, dlho. U nás to bolo na sviežom jesennom vzduchu na balkóne. A ako poriadni čokoholici sme si na tanieri ešte z čokolády pridali. Každý podľa miery svojho čokoholizmu. 

Jesenné interiérové hry

1.
cvičíme si matematiku a zároveň jemnú motoriku:

2.
pečieme si dobroty zo slaného cesta do detskej kuchynky:

3.
do tretice, v tieto dni veľmi obľúbené, pexeso:

Hroznové potešenie s mandľovou plnkou (a všeličo okolo toho)

Deň s dvomi (naraz!) chorými malými deťmi si vyžaduje potešiť aj mamu. Raz sa ma niekto spýtal, či stíham toľko piecť. A ja na to, že to nie je o stíhaní, ale o potrebe. Že si ten čas musím nájsť, ak nechcem vyhorieť. A vždy čosi nové - to je mojou srdcovkou. Chystať suroviny, miešať, ukladať do formy, ktorú som si priniesla z keramických trhov a je tiež mojou radosťou, koláč , ktorý v rúre rastie do vône a do krásy, chodiť si ho tam obzerať a tešiť sa, akým prekvapením bude prvé sústo. Mimochodom, ďalším mojím vysnívaným kúskom je niektorý z týchto francúzskych skvostov (poväčšine vyrábané ručne, každý kus s podpisom remeselníka!).

Je to pre mňa relax, ventil a zvlášť v dňoch, keď plačú, málo spia, mrnčia, nič im nie je dobré, obe naraz sa dožadujú mamy, jej náruče,  každé z nich ju chce mať pre seba, a myslia si, že obe sa do nej nezmestia. Nie je to na smiech, ale mne tak v jednej chvíli naozaj bolo: dve srdcervúco nariekajúce malé tvorčeky, obrastajúce mamu ako brečtany, ako lístky a ružové kvety popínajúce sa okolo domu, jeho základov aj fasády, rastúce vysoko, vysoko, do neba, k nebu.

V ten deň bola pre mňa cesta k lekárke spoločenskou udalosťou. Ísť von, stretnúť ľudí. Alebo hoci len tú jednu lekárku, ktorá v ten deň pri sebe nemala ani len svoju sestričku, no stretli sme tam aj pár pacientov. Dážď vtedy nie pršal, ale lietal a ja som sa s nimi cestou od lekárky ešte zastavila na trhu, vyskočila z auta a letela tiež, kým sa zdal chlapček v pokojovom stave a možno by aj pár minút vydržal s mojou maminou. Nakúpila som pár sladkých a sladkokyslých jabĺk a obrovské množstvo fialového a zeleného hrozna. Ovocie pokvapkané dažďom. Tak som si ho niesla, pokvapkané sviežosťou. Neviem sa ho dojesť, toho zeleného. A teraz už k potešeniu:

Hroznové potešenie s mandľovou plnkou

Na cesto

200 g špaldovej polohrubej múky

štipka soli

150 g masla

30 g trstinového cukru

2 lyžičky postrúhanej citrónovej kôry

1 vajce

Na plnku

150 g mandlí

65 g trstinového cukru

2 vajcia

75 g masla

50 špaldovej polohrubej múky (lepšie by som urobila, keby som ju dala všade hladkú)

300 g zeleného a fialového hrozna

Na dokončenie

1 lyžica rozpusteného masla

2 lyžice mletých mandlí

2 lyžice domáceho vanilkového cukru

Postup

1.  Maslo necháme zmäknúť pri izbovej teplote

2. Do misy pridáme citrónovú kôru, vajce a krátko premiešame mixérom.

3. Na to preosejeme múku so soľou a cukrom. Vymiesime cesto.

4. Hotové cesto vložíme do mikroténového vrecka a dáme do chladu na 30 minút odpočívať (ja som nedala)

5. Rozmixujeme všetky suroviny na plnku. Umyjeme a odstopkujeme hrozno a necháme vysušiť na utierku (ja som len zliala vodu).

6. Cestom vystelieme formu. Ja tú svoju keramickú radosť neraz ani nepotieram tukom. Cesto do nej vložím rovno.

7. Na cesto vylejeme plnku.

8.Poukladáme hrozno, na povrchu ho posypeme mandľami a cukrom a pokvapkáme maslom. Pečieme na 180 stupňoch asi 40 minút.

  

Predposledný septembrový deň

Dnes nie som na konci so silami. Ani pred koncom a ani na mieste pred ním. No nežiarim ani veľkoleposťou nad svojim úspechmi. Len ma ofukujú celkom ľahké radosti. Ani sa mi nedarilo podľa mojich plánov.
Každý môj deň si žiada sladké potešenie. Každý deň sa niečim potešiť. Takto to potrebujem. Tak som narýchlo, kým chlapček spal, ako strela stvorila čokoládovo-gaštanovo-pomarančovú radosť. No navnadiť naň škôlkarku už bolo ťažšou úlohou, lebo v skrinke s lienkou na ňu svietili pomarančové cukríky, ktoré sa o pomaranč ani len neobtreli a skoro ani nechcela pomôcť kamarátke húske, postavičke z našich príbehov, ktorá pri súboji s oranžovou líškou stratila biele pierko a Katku žiadala, či by jej vedela s hľadaním pomôcť, že by jej za to doma dala sladkú odmenu (niet nad domácu výrobu). Katka pri vidine okamžitého pôžitku pomoc odmietla, tak som jej dala dva malé, dokopy vo veľkosti asi jedného nechtu, za-pomarančom-jedine-tak-páchnuce lákadlá (keď ich už dostala do daru), a v tej chvíli už celá krabička padla do zabudnutia (zakázané ovocie najviac chutí, tak som teda zmiernila jeho príťažlivú silu).
Mama zamotaná do plánov a do príbehov už nevedela čo vymyslieť, (lebo Katka chcela líške za všetko, čo urobila húske, vyprášiť kožuch), tak vymyslela mierumilovnejšie riešenie: líška sa vytratí, keď Katka zje kúsok z líškinho sladkého kožucha, ktorý pri súboji s húskou zanechala na mieste činu (kúsok pomaranča opretý o koláčik,  v ktorom sa našlo aj hľadané pierko). Veď vravím, žiadne dokonalé vyústenia mojich nápadov...Len celkom obyčajné kompromisy, a trochu praštené nápady, lebo 4-ročníčka už má predsa vlastný rozum a neoblomnú vôľu.
A potom som jej dala takúto pátračskú úlohu, podľa kartičiek nájsť predmety v domácnosti:

no ona sa chcela radšej hrať hru na princeznú, v ktorej by som ja bola jej slúžkou a samozrejme by som teda za ňu mala aj hračky upratať. Je to s ňou už raz tak, dievčatko plné fantázie, vymýšľala a vymýšľala do posledných detailov príbeh o princeznej, o mačkách, levici, o strážcoch kráľovstva, o daroch pre princeznú, čo tam po úlohe, kde sa bolo treba dlhšie sústrediť.
A ja som si v ten deň čítala niečo z knižky. O tom, že deti nie sú vždy také, aké si ich rodičia vysnívajú. Knižka o prijatí, jedinečnosti, že dieťa nebolo vymyslené mnou a nedá sa ľúbiť svoju predstavu. A pár riadkov do školy o dejinách hudby, novoromantizme a Wagnerovych Norimbergských majstroch spevákoch, kým chlapček zaspával pri mne blízko, blízučko.
Chlapček jeden malý, maličký. Nevie ešte ani chodiť, no už si dnes priliezol za svojím túžby-napĺňajúcim-objektom, pijúcim v príjemnej kaviarni kávu, oblapil okolo nôh a oslovil ma-mou, aby si tak vypýtal svoje mliečko. A večer, večer som ho z obývačky počula zakričať, prišla za ním do spálne, našla ho stojaceho na posteli, obráteného k oknu, polospiaceho. Niekedy sú veci smiešne, trochu aj na hlavu, nie s parádnymi riešeniami, s reprezentatívnym procesom. Keď sa človek aj tak cíti ofúknutý radosťou.